Dnes v krematóriu

By Dušan

Ako som sa priznal na myvtoronte, toľko som sa strojil na koncert Starej školy, až som Andreja prepásol. Tak som sa s nim šiel aspoň mlčky rozlúčiť.

Obrad bol dôstojný a zvláštny. Suita pozostalých a priateľov vstupovala do obradnej siene kde do ticha dunelo rockove sólo pre bicie. Neviem či to bol nejaky záznam Andrejovej hry, alebo niečo z rockovej klasiky v originále. Teta obradná rečnička po tomto uvodnom vstupe pôsobila umelo až rušivo aj s celym svoíim obvyklým chlácholivym kliše prejavom. Zaujala ma len keď prečítala slová od manželky: .. a napíš kam ti máme poslať bubny, hore, alebo dole... Potom bola opäť chvilu hudba, taky Billy Cobham-ovsky jazz rock, s naliehavo srdcervúcimi pasážami kvílivej gitary, alebo to bol saxofon? Ani neviem... Pozeral som cez presklenu stenu do sviežej zelene úrnoveho hája a myšlienky kdesi odleteli. Ale potom prehovoril niekto z kapely a to bolo silné... Lebo takmer od dojatia ani neprehovoril. Jednou vetou spomenul hlúpu zbytočnú a absurdnú Andrejovu smrť (takže o okolnostiach prípadu som sa nedozvedel nič nové) a radšej nam rozpovedal príbeh človeka ktorý zanovito kriesil svoj životnymi starosťami zanesený talent. Keďže nikoho z Andrejovej rodiny (okrem Teba) nepoznám, postával som v skupinke chlapov, asi hasičov, z ktorých podaktorí potichu, chlapsky plakali. Ešte raz zaznela hudba - life koncert Sonny Rollinsa, s pekným zádumčivým solom kontrabasu a potom excelovali bicie a prišiel veľky záverečný potlesk (zo záznamu) a potom ticho, rušené len posmrkávaním žien. Pomaly sme vyšli do slnečného dňa.

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

Newman points out the "placebo paradox" – it may be unethical to use a placebo, but also unethical "not to use something that heals"