Zdá sa, že tohoročná jar je pre nás, tu v Toronte, oveľa vzácnejšia ako inokedy. Je síce pravda, že skutočná zima začala až v polovici januára, ale stromy odhalili svoje holé konáre už v novembri. A už je to raz tak, . že ak stromy nemajú lístie, zdá sa že prišla zima. Darmo teplomer ukazuje teploty nad desať stupňov, darmo človek môže sedieť na verande a popíjať kávu, čítajúc noviny, je tu zima. Príroda sa pripravila na zimný spánok a my, ľudia sme predsa tiež časťou prírody.
Nadšenie, ktoré sme prežívali v polovici januára, keď konečne napadol prvý sneh bolo celkom oprávnené. V ponurom ráne svietil sneh a celá naša ulica radostne odmetala túto bielu nádheru z chodníkov a radostne diskutovala.. Treba priznať, že rovnaké nadšenie sa nás nechytalo v polovici februára, keď nás zasiahla snehová búrka, o prvom marci radšej pomlčím, a keď prišla Veľká noc...
Každopádne, už druhý týždeň sa zdá, že jar predsa len prišla. Zo začiatku nesmelo. So susedom Markom sme každý deň pozerali, či tie bledozelené fliačky na našej vŕbe sú naozaj budúce lístky, alebo len naše želanie. Sú!!! Vŕba kvitne a hoci jej lístky sú ešte len v začiatkoch, už sú neodškriepiteľné. Tak ako sa príroda prichystala v jeseni na zimu, tak sa teraz rozhodla, že je čas. Doslova za tri dni vyrazilo zo zeme všetko, čo vyraziť malo. A tak kvitne zlatý dážď, narcisy, hyacinty, púpavy, na slnku aj tulipány a dnes som objavila dokonca aj prvé fialky. Najviac, alebo skor najočividnejšie sa tomu tešia deti, ktoré už nemusia vymýšľať domáce zábavy a môžu sa hrať na ihrisku či už futbal, baseball alebo niečo iné.
My dospelí si len ráno pri stretnutí pri tradičnom "small talku" pochvaľujeme slnečný svit, prípadne "prírastky" v záhradkách. Jedno je isté, ak príde jar po dlhej-predlhej zime, človek ju akosi viac vychutná.