Úplnou náhodou som tento material našiel na internete, dakujem.

POSTAVY SLOVENSKEJ VOJVODINSKEJ POÉZIE VO VÝBERE
A INTERPRETÁCII VÍŤAZOSLAVA HRONCA
O básňach Vladimíra Labátha
(Z predslovu k Chrestomatii slovenskej vojvodinskej poézie)

VLADIMÍR LABÁTH
(1922 – 1997)

ŽIVOT
...
Dym z cigarety.
Kytica nádejí.
Večný boj o svety.
Jeden strom v aleji.
--
Túha po niečom.
Zlato a mozole.
Radosť pod mečom.
Zločinci v kostole.

Žízeň po krvi.
Volanie prorokov.
Túha byť prvý.
Závody stá rokov.

Láska ku ženám.
Sny a ideály.
Sebecké nedám.
I vlny – i skaly.

Delá – guľomety.
Ozveny géniov.
Šťastia siluety.
Triumfy piónov.

Jeden strom v aleji.
Večný boj o svety.
Kytica nádejí.
Dym z cigarety.

Literárny snaživec Vladimír Labáth, bratanec básnika Jána Labátha, sa vyznačoval rudimentárnym básnickým talentom, ktorý nesľuboval veľa. Poznáme len zo dvadsať jeho básní (z rokov 1936 až 1945) z rukopisnej pozostalosti, z predvojnovej Národnej jednoty, z vojnovej Slovenskej jednoty i z druhého ročníka Hlasu ľudu (niektoré aj pod pseudonymami Svetoslav Širočan, V. L. Andrejevič a Vladimír Andrejevič Riekin). Nevieme, či básne uverejňoval aj na Slovensku, kam sa roku 1942 presťahoval. Do tohto výberu sme zaradili báseň Život, ktorá síce je poplatná tomu expresionisticky ladenému symbolizmu, aký v slovenskej poézii medzi dvoma svetovými vojnami preferoval najmä Emil Boleslav Lukáč, ale na strane druhej v podobe manifestu uprednostňuje určité aspekty ľudskej nátury, za ktoré sa vtedy zasadzovali aj čelní predstavitelia Labáthovej generácie Juraj Mučaji a Paľo Bohuš. U nich sú vlastne tie ideály imanentne obsiahnuté v básnickom geste, vyplývajú z básnickej akcie a teda zastúpené sú radmi objektívnych korelátov, ktoré vždy treba denotovať, aby sme ich identifikovali – ako to vlastne u talentovaných básnikov vždy aj býva. U Vladimíra Labátha sú zväčša po lopate premietnuté do ošúchaných symbolov, ktoré však práve preto spoľahlivejšie pomáhajú identifikovať tie isté ideály u Juraja Mučajiho a u Bohuša. Ide vlastne o nevšedné vzopätie síl, aby sa utvoril určitý erbový znak zastupujúci kolektívny pocit svojbytnosti tejto enklávy. Labáth na ten emblém vtedy ešte nedovidel (až vo fotomonografii Prikutí k brázdam z roku 1974 dáva najavo, že si ho uvedomil), ale v prítomnej básni veľmi jasne zdôraznil, ako sa k nemu dostať. A k nemu sa vždy možno prehrýzť len lopotným ryžovaním v mohutnej rieke zastupujúcej ľudskú náturu ako fenomén.
Novinár a veršovec VLADIMÍR LABÁTH sa narodil 16. januára 1922 v Báčskom Petrovci. Jeho otec Andrej (1986 – 1934) bol riaditeľ petrovskej tlačiarne a matka Anna, rod. Poliaková (1896 – 1946), domáca. Mal sestry Drahotínu, vyd. Topoľskú (1916 – 2003, manželku Dr. Michala Topoľského), a Milinu, vyd. Haľákovú (1919 – 1993). Jeho otec bol vlastným bratom Jána Labátha (1907 – 1975), otca básnika Jána Labátha (1926). Vladimír Labáth základnú školu a gymnázium (1940) skončil v rodisku. Počas štúdia na gymnáziu roku 1932 spolu s Ondrejom Poliakom, Petrom Čobanovićom a Tiborom Königom založil Mimoškolský samovzdelávací krúžok Hviezdoslav a neskôr, po malej matúre, stal sa aj členom gymnaziálneho Samovzdelávacieho krúžku Sládkovič (kde jeden rok zastával funkciu podpredsedu a jeden rok predsedu). Ako aktívny hudobník (hral na husliach i na klavíri) na gymnáziu bol vo vyšších triedach aj vedúci i dirigent školského speváckeho zboru a orchestra. Súčasne sa zapísal aj do hudobnej školy v Belehrade, kde sa ináč veľmi rýchlo stal aj členom orchestra Collegium Musicum ako hráč druhých husieľ a neskôr aj členom Belehradského komorného orchestra už ako hráč prvých husieľ. V tých rokoch zostavil aj rukopisnú zbierku slovenských ľudových piesní Spevy na rovinách, ktorú roku 1942 zobral so sebou, keď sa natrvalo odsťahoval na Slovensko (kde sa uplatnila v Bratislavskom rozhlase). V Bratislave sa najprv zapísal na hudobné konzervatórium, ale pre nedostatok prostriedkov štúdium musel prerušiť. Najprv pracoval ako účtovník na Ministerstve vnútra v Bratislave, neskôr (1943) na okresnom úrade v Poprade. Od 1. augusta 1945 až do roku 1963 pracoval ako redaktor v denníku Pravda. Roku 1952 sa oženil s Majou Alexejevnou Volkovovou (1924 – 1997), s ktorou mal synov Vladimíra (1948), Alexandra (1954) a Andreja (1955). V rokoch 1963 až 1971 bol šéfredaktorom obrázkového časopisu Život, kedy (1965) skončil aj Ústrednú politickú školu. Od 15. marca 1972 až po odchod do dôchodku pracoval v Slovenskom úrade pre tlač a informácie. Zomrel 17. februára 1997 v Bratislave. Básne uverejňoval v Národnej jednote (1940 – 1941; odtiaľ vtedy jednu jeho báseň prebrali aj odbojové Československé listy v Paríži), v Slovenskej jednote (1941 – 1942) a v Hlase ľudu (1945). Bol popredným autorom reportáží na Slovensku. Novinárske texty podpisoval aj pseudonymami Vlado Laskan, Ondrej Poľan, Vladimír L. Majin, Vladimír Andrejevič a V. Andrejevič, tiež značkami -val-, -th-, -vl-, -VLTH- a -VTH-. Vydal tri publicistické knihy: Bojové historky Pribetské (1951), Za pokladmi sibírskej zeme (1963) a Prikutí k brázdam, fotomonografia o vojvodinských Slovákoch (1973, spolu s Kamilom Vyskočilom), tiež dve propagačné brožúrky: Vykľulo sa šidlo z vreca: nebude z boháča družstevník! (1951) a Do boja za získanie väčšiny (1951). O jeho publicistickom diele roku 1983 Emil Bajánek napísal diplomovú prácu na Katedre teórie a dejín žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.