Záhradníčeniu som sa nikdy vážne nevenovala. Áno, v záhrade som pracovala, aj keď nie veľmi často a vždy len z povinnosti. Rodičia mali veľkú záhradu, a tak niekedy nebolo vyhnutia. Otec bol veľký milovník prírody a zároveň vína. Keďže sme bývali na strednom Slovensku, o pestovaní viniča mohol iba snívať. A tak sme mali ríbezľovú džunglu.Z červených a čiernych ríbezlí. Pravdaže, mali sme aj veľa ovocných stromov, zeleninovú i kvetinovú záhradku. Na tie si zase potrpela mama. Skrátka, sem tam som musela aj ja priložiť ruku k dielu.
Tu v Toronte máme taký malý fliačik prednej záhradky. Keď sme sa sem nasťahovali, bola to hnedá pustatina. Najprv som si to nevšímala, veď bolo treba všetko uložiť po sťahovaní, všetkému nájsť miesto a zapamätať si ho, veď to poznáte. Nasťahovali sme sa v strede júna a asi po mesiaci som začala javiť nervozitu z tej pustatiny. Zobrala som rýľ, všetko preryľovala a zašla do obchodu kúpiť trávové semená. Moc som celej akcii neverila, ale tráva sa napokon, aj napriek pokročilému času, rozzelenala. A tak sme mali miesto hnedej pustatiny celkom pekný trávnik. Ja vlastne ani neviem, kedy k nám prišli ľalie (dračie), isté je že asi na druhý rok sa zrazu objavilo niečo oranžové a bolo toho veľa. A tak sa začala tvoriť naša džungľa. Ľalie ma u inšpirovali k budovaniu záhradky, i moju susedku LaiLam k zásobovaniu rastlinami. Pribudli chryzanémy, tohto roku pivónie i krvavé srdiečka. Opäť neviem, kde sa vzali kosatce, ktoré sa tiež menia na džungľu. Najkrajšia história bola vari s margarétami. Veľmi som po nich túžila a tak pred tromi rokmi som svojho priateľa, majiteľa záhradníctva Jaya takmer utrápila otázkami, kedy ich už bude mať. Jedno ráno mi povedal už som dostal zásielku a hneď poobede som bežala kúpiť. Zasadila som a bola som náramne hrdá, ako sa pekne ujali. Na jeseň mi priateľka Daniela doniesla ďalšie výhonky s tým, že sa jej hrozne rozmnožili a je jej ľúto ich vyhodiť. Nuž som ich zasadila k tým pôvodným s tým, že aspoň nebudú také malé. Rozrástli sa tak, že už takmer zakryli chryrantémy i šalviu. Ani na moju druhú pýchu, astry mi pomaly miesto nenechali a aby to nebolo také fadne, tak sa mi vlani v trávniku usadili ešte aj poľné margaréty, ktoré statočne bojujú o priestor s levandulou.
Nebudem napínať z mojej pôvodne hnedej pustatiny sa stala celkom slušná zeleno kvetinováá oáza. Vlani na jeseň som sa rozhodla urobiť niečo s ľaliami. Isté je, že ma zoznámili s množstvom ľudí na našej ulici, pretože ich chodil každý obdivovať.Mali a majú zásluhy, ale čo je moc je veľa. A tak som sa celú jeseň zaoberala ich vykopávaním, darovaním hľúz každému okoloidúcemu, ktorý prejavil aký taký záujem a ich vysťahovaniu na chodník. Pevne som sa rozhodla skoncovať s džugľou. Podrobne som si premyslela, kde na jar čo posadím, aby bola záhradka vždy rozkvitnutá, ale aby rastlinky mali dosť miesta. išla som až tak ďaleko, že som uhovorila Danielu, aby si vzala polovicu cibúľ gladiolov, ktoré som kúpila, len aby mali kvety dosť priestoru.
Lenže... Z vlaňajších nechtíkov sa vysemenila kopa kvetov a výsledkom je konkurenčná oranžová džugla. O kosatcoch som už hovorila, nevedno, ako sa mohli tak rozmnožiť, lebo aj z nich som veľkú časť k vlani rozdala.

Vlani ma okrem iného napadlo, že by bolo dobré mať jeden malinový krík. Kúpila som odrezok a pravdupovediac, neverila som, že z tej úbohej rastlinky niečo bude. Nuž tohto roku nie je úbohá a už sme zobrali prvú úrodu. Teraz na jar som kúpila dva kríky ríbezlí, jeden červených a jeden čiernych. Na čiernych, hoci stále maličkých, sú už dokonca dva strapce ríbezlí, červené sú stále neduživé a uvidíme, či z nich niečo bude.
Nedávno som si tak, pri pohľade z okna zalamentovala, že opäť máme džungľu. A Vladimír celkom lakonicky poznamenal, že nechápe, prečo sa čudujem, veď to mám v génoch. Na Vrútkach sme každý rok prerieďovali ríbezle a každý rok znova bola.