Ako sa začne deň, tak potom trvá. Ráno sme zaspali. Útekom dolu schodmi som si spomenul, ako som sa týždeň predtým zrúbal na zem pred našim činžiakom. Preto som zmiernil tempo. Vždy lepšie mať len narazené koleno, než dopadnúť ako sused z vedľajšieho vchodu. Stretával som ho na zastávke, keď sme šli ráno ešte za tmy do práce. Chodil pekne vzpriamene. O pár rokov s barlami. Najnovšie je už na invalidnom vozíku.

Neviem, prečo mi zišiel na um. Aj tak som sa rozbehol na zastávku. V tme, keď som sa k nej blížil, som zbadal suseda. Ako pred rokmi. Len teraz na invalidnom vozíku. Neviem, kam šiel. Keď ma spoznal, čudne mu zablýskali oči. Pochopil som. Na zastávke neboli muži, len jeden postarší pán. Prišiel trolejbus. Sused mu ukázal, či môže nastúpiť. A mňa požiadal, aby som mu pomohol dnu.

Samozrejme, bol som samá ochota. Vo vetrovke. V noci pršalo. Začal december. Čiapka stiahnutá na uši. V rukách moja nová pracovná taška naprataná materiálmi do práce. Starší muž chytil vozík spredu, ja zozadu, ale nastupoval som s ním prvý cez stredné dvere. Tri strmé schody. Sused vysoký chlapisko krčiaci sa na vozíku ma upozornil, že väčšinou ho zozadu dvíhajú aspoň traja.

Ako som sa sklonil k držadlám na dvíhanie, spadla mi z hlavy čiapka. Kým som sa ju snažil rýchlo nasadiť na hlavu, starší muž spredu už vozík dvíhal. Spoj hromadnej dopravy stál naprataní množstvom cestujúcich sledujúcich naše lopotenie. Podvihnutiu vozíka bránila moja nová pracovná taška. Starší muž spredu prudko vozík pritlačil, až som na schodoch do trolejbusu spadol. Podvihnutý vozík zacvakol moju novú tašku pod kolesom vozíka. Ja sám som sa vystrel na dlážke. Snažil som sa vyprostiť tašku, zasa mi spadla čiapka. Váľal som sa tam v trolejbuse na zemi, s taškou pod invalidným vozíkom. Cítil som ako mi uši horia od hanby.

Násilím som po ležiačky tašku spod kolesa vozíka vytiahol. Hrozil som sa predstavy, čo mám v taške, kde som mal aj nabíjačku na mobil, ktorá už bola zlepovaná a niekoľko ďalších krehkých vecí v podobe jablka na desiatu a jednej paradajky. Tašku som odhodil dovnútra vozidla. Vozík som nadvihol, zhupol sa dovnútra cezo mňa do vozidla. Ja sám zašpinený od blata, som si dvihol tašku a predral som sa cez ľudí dopredu trolejbusu.

Celú cestu som sa hanbil otočiť do vozidla. Všetci videli, ako sa váľam pod invalidným vozíkom. Zažil som jednu z najtrápnejších ciest do práce. V novej taške som mal zatiaľ paradajkový poplach a jablčné pyré. V práci som mal čo čistiť. Našťastie, rozlámaná nabíjačka na mobil túto cestu prežila bez ujmy.

Stano Haber

«После смерти на мою могилу нанесут много мусора. Но ветер истории развеет его» И. В. Сталин