Dalo to robotu, ale podarilo sa. Druhého decembra zavčasu ráno sme nasadli do lietadla a leteli smerom na Varadero na Kubu. Po dvoch rokoch Vladovho úporného presviedčania, keď som do protestov zapojila aj nášho rodinného lekára Kelvina, sa Vladovi podarilo ma tak najedovať, že som povedala, dobre, poďme. A tak sme išli.
Cesta na Kubu netrvá dlho, po troch hodinách som z okna videla rozbúrený oceán a o chvíľu aj palmy, skláňajúce sa vo vetre.
Zima na Kube
Mnohí ma presviedčali, že moja zimná vetrovka je výsmech, niektorí boli len v kraťasoch a tričkách /no veď čo, veď aj v Anglicku keď som tam bola, som videla ľudí na pláži v zimníkoch a ich deti behali len v plavkách a boli modré od zimy/, takže aj niektorí spolucestujúci mi túto spomienku privolali. No, pre objektívnosť musím povedať, že v Anglicku som bola v júli, tu na Kube bol december a zima nebola až taká hrozná, to len pre mňa je + 23 na zmrznutie.
Varadero.
Každý o ňom čítal, každý počul. Čo povedať nové? Turistiská oblasť, množstvo hotelov a hotelíkov, krčiem, obchodíkov na spôsob nášho tuzexu, pretože sa tam predáva len za konvertibilné pesos /iné sme nevideli/. No ale hlavne a predovšetkým Atlantický oceán a pláž, dlhá a tiahnúca sa cez celé Varadero s bielym pieskom, ktorý je aj ťažké pieskom nazvať, pretože je ako zamat.
Hotel
Pri príchode na recepciu hotela, nám dali na ruku čierne náramky. Hotel som vybrala ja a nebola to práve najlepšia voľba, lebo to bol jeden z najväčších alebo možno najväčší hotel vo Varadere. Znamenalo to, že ľudia prichádzali a odchádzali a chvíľami sme sa cítili ako na rušnej železničnej stanici. Ukázalo sa, že izby ešte nie sú voľné, ale s náramkom na ruke sme si dali aspoň výbornú prvú kávu a zašli sme na obed. K hotelu okrem jedálne, kde bola dobrá bufetová strava, bohatá na mäso, zeleninu, morské potvory, výborné zákusky a ovocie, patrili štyri bary. Jeden bol vo vestibule hotela, druhý pri bazéne denný a ďalší nočný a jeden priamo na pláži. Všetky nápoje boli v cene zájazdu. S čiernym náramkom na ruke človek mohol stráviť dlhé hodiny popíjajúc vraj výborný kubánsky rum. Pila som kávu a sódu.
Služby
Hotel nebol zlý, len ako som povedala, veľký. Denne nám menili posteľnú bielizeň i uteráky. Pretože zo začiatku nemali pre nás izbu s balkónom, ktorú sme mali v cene zájazdu, narobila som mierne kriky na recepcii. Možno nie až také mierne, lebo izba, ktorú nám pridelili vo mne vzbudzovala miernu depresiu. To preto, že pre alergiu na alkohol som nemohla popijať a trčať v niektorom z barov, pre alergiu na hmyz som sa po zotmení držala radšej vo vnútri. Štvrtok poobede sme prišli z pláže a na stole bola flaška s rumom. To bol deň kedy nás sľúbili presťahovať. Rozzúrila som sa do biela a zletela výťahom na recepciu. Takto lacno si nás nekúpia, hovorila som si, veď liter rumu stal niečo vyše 5 pesos a toto bola menšia fľaška. Dobehla som ako fúria a pani recepčná mi hovorí, tu je kľúč od izby na ôsmom poschodií pozrite či vám vyhovuje, má priamy výhľad na bazén. Vytiahla som Vladimíra a ... Ono to nebol len výhľad na bazén ale hneď a ním bola cesta a výhľad na oceán. Okamžite sme sa zbalili a do konca dovolenky sa nevedeli vynadívať na zmenu farieb Atlantiku. Mimochodom, kým som letela na recepciu, Vlado otvoril lístok, ktorý bol pod fľaškou, a na ktorom bolo napísané, že sa nám ospravelňujú za nepohodlie.
Počasie a vegetácia
Počasie. No bolo. Vari treba povedať, že našťastie nie až také výborné. Niekedy bolo slnečno ráno, niekedy poobede a iba jeden deň v sobotu na Mikuláša bolo celý deň pekne. Ako hovorím, našťastie, pretože slnko pieklo a človek sa ani nenazdal a bol spálený. Ukázalo sa, že najlepšie sa opaľujú nohy, mne, keďže som denne robila dlhé niekoľkokilometrové prechádzky po pláži ako prvé nadobudli farbu cvikly priehlavky. Vegetácia bola utlmená, ako už v zime býva, ale napriek tomu kvitli ešte nejaké ibišky a hlavne dozrievali kokosové orechy. Banánové palmy sme nevideli, zato miestne maličké a n pohľad nie veľmi pekné, zato najlepšie banány aké som v živote jedla sme mali takmer denne. Okrem paliem boli zelené /aj keď často len polovica stromu, asi to tak v trópoch je, že opadne jedna a potom druhá polovica/ aj rozličné iné kroviny a dreviny, ktorých mená neviem, ale boli krásne.
Ľudia
Spolu so mnou mrzli najmä večerami aj miestni. Moc sme sa s nimi nerozprávali, pretože po španielsky sme sa, aj napriek knihe, ktorú sme si zobrali nenaučili. Rozprávali sme sa hlavne s barmanmi, servírkami a záchranármi na pláži. Stretli sme aj /alebo stretol nás/ Josého, ktorý hovoril plynule po slovensky a možno práve letí na Slovensko, niekde do Prešova. Hovorili sme s Pedrom, ktorý robí záchranára už 25 rokov a to okrem mesačnej dovolenky je stále na pláži, z čoho Vladovi stali vlasy dupkom, len neviem prečo.Pedro tie zájazdy v ktorých je alkohol v cene veľmi neuznáva. Hlavne nie vtedy, keď ide o rodičov s deťmi, lebo ako nám povedal, rodičia sa rozprávajú, popíjajú, dieťa je vo vode pri brehu a stačí chvíľa nepozornosti....
Pláž osobitne
Na pláži sme mali lehátka a bola v podstate len pre náš hotel. O piesku som pohovorila už asi dosť, takže boli tu tradičné mušličky najmä pri prílive a odlive, ale aj a halvne a predovšetkým Atlantický oceán, ktorý v pondelok, keď bol rozbúrený a nedalo sa kúpať kusiská piesku z pláže vťahoval so seba. Na pláži ak bolo pokojné more sa dali zobrať vodné bicykle, kanoe a iné sportové náčinia. Denne sa hral volejbal a bola výborná rozcvička. Športový referent zvolával na cvičenie " It isn't drinking time it is voleyball time!!!!
Návrat
Novoprišlí Kanaďania nás upozornili, že v Toronte je tridsať centimetrov snehu. Bolo. V utorok 9. decembra, ked sme sa vrátili pršalo a zo snehu ostali iba sem tam biele škrvny.Vlado počas celého pobytu frfľal na čierny náramok. Keď sme sa vrátili, nechcel ho dať dole. Keď som mu ho a aj sebe po dvoch dňoch odstrihla, položil ich namiesto do smetného koša k popolníku, plnom mušličiek.