Tak ako každoročne aj v sobotu a v nedeľu, čiže 23. a 24. mája sa v Toronte konalo podujatie, tentokrát jubilejné desiate, pod názvom Otvorené dvere. Usporiadatelia pri tejto príležitosti otvorili dvere vyše 160 historických či inak zaujímavých budov, ktoré sú bežne pre verejnosť nedostupné.
Absolvovať takýto počet budov za dva dni je absolútne nemožné, a tak po starostlivom zvažovaní som prišla na myšlienku, že vari najužitočnejšie je navštíviť tie, ktoré sú v našom susedstve. A tak sme sa v sobotu vybrali do Shamrock Bowl, čo je najstaršia a najväčšia kolkáreň v Kanade. Navyše, hranie s piatimi kolkami sa začalo práve pred sto rokmi v Toronte.
Kolkáreň s dvanástimi dráhami nás preniesla do patdesiatych rokov minulého storočia. Na rozdiel od dnešných moderných kolkární (v jednej sme si zahrali v Parry Sounde) tu nenájdete počítač, ktorý vás informuje, koľko ste hodili. Je to však krásna drevom obložená hala. Pravdaže, maniaci ako ja, si okamžite zobrali príslušné topánky a pustili sa do hrania. Tí lenivší, nechcem ani menovať, sa spokojne usadili a so záujmom pozerali. Takže som hrala asi pol hodinu bez akejkoľvek prestávky sama. Po takejto rozcvičke som už naozaj nevládala pokračovať do starej, ale nedávno renovovanej knižnice na Beach, ktorá je mimochodom verejnosti prístupná. Dôvod na jej návštevu bol ten, že tam podpisoval svoju novú knihu o tejto časti mesta môj obľúbený novinár. Nuž ale keďže som si aj tak zabudla peniaze na kúpu knihy, bolo by takmer štvorkilometrové putovanie takmer zbytočné, akurát som prišla o príležitosť si s ním (možno) aj pohovoriť.
V nedeľu bola v našom susedstve otvorená iba jedna historická budova a síce Old Don Jail, čo je bývale väzenie, známe tým, že sa v ňom ešte v roku 1962 konala poprava. Táto informácia mala návštevníkov prilákať, mňa však znepokojila a týždeň som rozmýšľala, či tam chcem ísť.
Nuž ale ako vravím, v nedeľu bola iba táto možnosť, a tak sme sa tam s Vladimírom hneď zaránky, čiže okolo 11-tej vybrali. Vedeli sme, že parkovanie nie je pri budove, ale sme netušili, že v okruhu asi dvoch kilometrov sa v žiadnej bočnej uličke nenájde miesto pre nášho malého "Fedora". Nenašlo sa a tak sme sa vrátili parkovať k supermaketu asi na polovicu cestu, fandiac si, že aj prechádzka má niečo do seba. Dva kilometre naozaj nie sú veľa a ...
Konečne sme prišli akože ku vchodu, kde nás usporiadatelia vítali, že je zatvorené. Hovorím si, to musí byť nejaký omyl, posledný vstup je na programe o pol piatej, teraz je pol dvanástej...
Podobne postihnutých tu bolo neúrekom. Konečne sme došli k miestu ohradenému závorami a opatrenému ceduľou, že usporiadatelia ľutujú, ale pre veľký záujem už nemôžu viac ľudí prijať. To sme ešte netušili aký dlhý-predlhý je rad až k samotnej bráne väzenia.
A tak sme putovali k autu a oproti nám išli ľudia s rozžiarenými tvárami a odhodlaným výrazom zoznámiť sa s touto pamätihodnosťou v našom susedstve. Vladimír dostal dobrú myšlienku, a síce posadiť sa a počkať na nich, keď sa budú s dlhým nosom, tak ako my, vracať. Myšlienku som zavrhla, lebo už začínal prenos tenisu z Paríža. Keď sme doma rekapitulovali naše "kultúrne" zážitky, utešili sme sa aspoň skutočnosťou, že do väzenia nás nevzali. Lebo jeden nikdy nevie, no nie?