Jesenný Jadran

By Dušan

2 dni po návrate z Jadranu som dostal od Vlada vtip, vraj aké sú 3 želania Slováka pred dovolenkou: krásna voda, kvalitný piesok a aby sa miešačka nedojebabrala... Naše želanie pred touto dovolenkou bolo jednoduchšie: aby nebola príliš veľká zima ! Ako vidno z obrázkov, želanie bolo viac než vyslyšané. Pozadie rozhodnutia pre pobyt na plachetnici v takom vysokom termíne je skrytý v mojej "temnej" minulosti. V októbri 1977 som ako jeden z tlmočníkov technicko-výcvikovej skupiny československej armády odletel do Kaddáfiho Lýbie. Strávil som tam 13 mesiacov polovicu z toho s Táňou, s ktorou som sa tesne pred odletom oženil, práve preto aby ako manželka mohla za mnou prísť. Do dneška udržiavam aspoň sporadický kontakt už len s jedným z kolegov veselej africkej misie, s Jirkom z Prahy. Ten, pretože odo mňa vedel, že už mám aké-také skúsenosti s yachtaním po Jadrane, ma koncom leta oslovil s ponukou či by som s ním a ďalšími 2 nešiel v októbri na loď. Chlapci si totiž chcú urobiť kapitánske skúšky a treba k tomu absolvovať tzv. kondičnú plavbu pod dohľadom skúseného kapitána. Namietal som, že sa mi termín v polovici októbra zdá príliš neskorý, ale Jirka sa bránil typicky česky: No jo, Dušane, ale dyť je to tak levný !!! To je argument voči ktorému ani Slovák nie je úplne hluchý. Mal som však ešte jednu podmienku: aby mohla ísť aj Táňa. Po "centrifúgových" testoch v serpentínach Korziky a Škótskej vysočiny tu bola príležitosť odskúšať jej zotavenie z minuloročného korčuliarskeho úrazu aj na kymácajúcej sa lodi. Nádejní kapitáni ju akceptovali a tak sme tada 13. októbra ráno o 05.45 vyštartovali z Bratislavy smer Viedeň, Graz, Maribor, Zagreb, Zadar, Šibenik do Rogoznice. Je to necelých 800 km, okrem úvodných 30 záverečných 30 km a Slovinského úseku sa ide po dialnici. Turistická posezóna vyprázdnila cestu, v pohode a s prestávkami je to 10 hodín. Nad Jadranom nás privítalo priezračné jasné počasie. Po nedeľnom tréningu v okolí maríny sme v pondelok vyplávali smerom na ostrov Vis a susedný ostrovček Biševo. Na Biševe sme navštívili krásnu prírodnú Modrú Jaskyňu, na Vise škaredú umelú jaskyňu - prázdne ponorkové silo. Po rozpade Juhoslávie Srbi s ponorkami odplávali a Chorvátom zostali prázdne silá. Zamierili sme na romantické Pakleni Otoci (Pekelné ostrovy), odtiaľ na majestátny Hvar, kde sme v rovnomennom mestečku aj pár hodín kotvili a doplnili vodu, diesel, víno a iné nevyhnutné položky. To bol najvzdialenejší bod plavby a najteplejšie počasie (do 25°C). Neodolali sme a v krásnej aj keď veľmi rezkej (18°C) vode sme si niekoľkokrát aj zaplávali. Bolo to skôr otužovanie než kúpanie ale kto to nevzdal v prvej minúte ten si zvykol a štvrťhodinku bolo v tej vode celkom príjemne, hlavne s vedomím že na palube čaká teplé oblečenie a dobrá slivovička. Navštívili sme potom ešte historický Trogir a pretože sa vo štvrtok začalo zaťahovať, nakopli sme motor a vrátili sa do domovskej maríny. Predpoveď neklamala - v noci lialo a rozfúkalo sa. V piatok ráno už bolo nebo opäť ako vymetené, len tá metla (severovýchodný vietor, tzv. Bura) bola trochu prisilná a tak sme si uz trúfli len na opatrné manévrovanie v okolí maríny. V sobotu sme odovzdali loď a cestou domov nás pri Zadare skoro sfúklo z diaľnice. Keď sme prešli cez čerstvo zasneženú hradbu Dinárskych hôr do vnútrozemia, ocitli sme sa v celkom inom, ponurom a chladnom počasí, medzi Grazom a Viedňou už bol aj súvislý sneh.

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"There was never a good war or a bad peace."
(Benjamin Franklin)