Čas radosti, čas veselosti...

By Jožko

December 23, 2016

Donášková služba mi deň pred Štedrým dňom priviezla objemný balík. V špeciálnom gumenom obale s dierkami na prívod vzduchu plával kapor. Bol to vlastne vianočný darček kamaráta, rybára z Liptova. Priamo z Liptovskej Mary, kde som v sychravom novembrovom jesennom týždni s udicami v rukách chytil akurát kašeľ. Až taký úcty hodný, že som musel svoju rybársku výpravu za vianočným kaprom predčasne ukončiť.

Musím priznať, že to nebolo pre mňa nijaké prekvapenie, skôr naopak. Pretože kapor – o ktorého tu práve išlo – nezodpovedal mojim predstavám o vianočnom darčeku. A tobôž, keď ešte žil. Možno, že darca vychádzal z veľmi správnej logiky, že živý kapor je dlhšie čerstvý než je zabitý. Predpokladom aby sa z neho stala pochúťka, bolo treba ho dostať na druhý svet. O spôsobe ako to urobiť som nemal ani najmenšiu predstavu, odhliadnuc od toho, že mi pohľad na krv bol neznesiteľný. Na druhej strane však neprichádzalo vôbec do úvahy, aby som sa mal celé dni deliť o jediné umývadlo v staro mládeneckom prenajatom byte so živým kaprom.

Začal som uvažovať. Najjednoduchšie by bolo zaniesť ho mäsiarovi. Ale mäsiar má už dnes pochopiteľne zatvorené. Uvažoval som ďalej. V dome okrem dvoch slobodných mládencov býva už len lekár, známy chirurg. To by bolo riešenie ! Chirurg má predsa do činenia nielen s krvou, ale aj nožom. Vyšiel som teda na druhé poschodie. Zazvonil som. Prišiel mi otvoriť sám pán doktor. Najprv som mu v rýchlosti zaželal príjemné sviatky a potom predostrel moju skrúšenú žiadosť. Jeho ohromenie po prednesení mojej prosby a prísľubu, že polovicu kapra si môže nechať očividne rástlo, až prešlo do zreteľného rozhorčenia.

„Keď som dobre rozumel, voláte mňa, známeho chirurga aby som vám zabil rybu ?! Takáto nehoráznosť sa mi ešte nestala, volať ma kvôli kaprovi !“ „Príjemné sviatky“, zamrmlal som a pratal sa preč.

Zastavil som sa na prvom poschodí pred dverami susedov, tiež slobodných mládencov. Dúfal som, že u nich nájdem porozumenie a pomoc. Nemýlil som sa. Za odmenu fľašky domácej slivovice ochotne išli ku mne. Pri umývadle s  kaprom sme sa začali radiť. „No“, povedal Milan, „to je veľmi jednoduché. Máš doma sekeru ?“ Prikývol som a odišiel do pivnice pre požadované náradie. Milan vzal sekeru do rúk, poťažkal ju a povedal : „Dobrá. No a ňou treba odťať kaprovi hlavu. Je to celkom jednoduchá vec.“ „Ale nie tu !“, protestoval som rozhodne. „ Domácej koberec... pochop predsa...“ „Ale hej,“ s porozumením súhlasil. „ Urob to radšej v pivnici!“ „Akože ja ?“ spýtal som sa nechápavo. Ja to nedokážem. Doteraz som nezabil ani muchu. Dokonca aj červíkov ktorých napichujem na háčiky potieram masťou proti bolesti, aby ich to necítili.“

„Presne ako ja,“ rýchlo sa pridal doteraz mlčiaci Karol.

Odmlčali sme sa a vážnym pohľadom pozorovali nič kapra. Každý z nás úporne premýšľal ako ho dostať na druhý svet.

„ Nemohli by sme ho napríklad vyhodiť z okna na ulicu ? Možno by sa mu pri tom zlomili väzy.“ „Možno hej, možno nie“, namietal som. „Okrem toho, nie som si istý, či má kapor väzy. Ale aj tak nie som za tento spôsob, pretože by mohol skončiť pod kolesami áut.“ Vzápätí však, keď už slivovice z fľašky poriadne ubudlo, vyšiel Milan s novým návrhom. „Mohli by sme ho nechať zomrieť od hladu. Jednoducho mu nedať nič žrať.“ Tento návrh neprešiel, pretože by sme mohli čakať až do Veľkej noci.

Padlo ešte zopár návrhov, ktoré si však pričinením slivovice nepamätám. Pamätám si však, že do miestnosti vstúpila moja snúbenica Lenka.

„Mohol by si mi vysvetliť, čo sa to tu deje ?“ obrátila sa na mňa. Vysvetľoval som, ako mi to moje momentálne rečnícke možnosti dovoľovali. Lenka ma mlčky vypočula a stručne povedala : „Nôž !“ Karol s Milanom sa klátivým behom porúčali na chodbu a ja som priniesol požadovaný ostrý pracovný predmet. Lenka si vyzliekla kabát, vyhrnula rukávy a vyhlásila : „Nechaj ma teraz samu!“ „Preboha !“ zvolal som zúfalo. „ Snáď nechceš...“ Rozhodne ma poslala za Karolom a Milanom, aby sme si uvarili silnú kávu. „To je jasná samovražda,“ skonštatovali sme a načúvali so srdcami v nohaviciach za dverami.

Po čase sa otvorili dvere a v nich Lenka. V ľavej ruke nôž a v pravej v utierke zabalený už nežijúci kapor. Pozrela na nás troch a s pohľadom, v ktorom netajila pohŕdanie nad citlivosťou rybárov odišla do kuchyne namočiť kapra do mlieka...

„ Kde  ryba a žena chýba, všetko chýba“

Jozef ROZBORA

Comments:

Be the first to comment on "Čas radosti, čas veselosti... ".


Thanks for reading.

"Čas od času navštívím lékaře, nechám se vyšetřit, protože i lékař musí (z něčeho) žít. Potom jdu do lékárny pro léky, protože i lékárník chce žít. Následně léky vyliji do kanálu - protože i já chci žit" - Mark Twain