Ja a sirôtky

By Marta

Po dlhej predlhej zime som sa nevedela dočkať chvíle, keď si na balkóne nasadím prvé kvety. Keď tá chvíľa konečne koncom mája prišla, zašla som do neďalekého supermarketu. Nič som nedbala na varovanie Jamieho, sediaceho na terase, ktorý ma od tohto kroku odrádzal, pretože sa práve blížili obrovské čierne mraky. Odmietla som jeho pozvanie posedieť s ním a mraky nemraky, pokračovala som v ceste. Nuž a kúpila som prvé kvety, ktoré začali krášliť balkón a síce sirôtky. Krásne veľké, fialové. Zmokli sme, teda viac ja, pretože sirôtky som mala v taške, až na kožu.
Medzitým jar, ako pomaly prichádzala tak rýchlo kráčala. A tak k nim rýchlo pribudli aj iné kvety. Balkón mi okrem už spomínaného vianočného kaktusu, ktorý teraz -v júli- práve odkvitá zdobí všeličo. Galiba sa stala asi pred tromi týždňami, kedy som si všimla, že sirôtky sú akési nesvoje. Najprv, pretože bolo este skoré ráno a vtedy moc všímavá nie som, som si myslela, že potrebujú len viac vody. Po druhej káve už bolo jasné, že ich napadli akési drobné potvory možno vši alebo čosi také nepatričné. Najprv som ich poliala tabakovou vodou, ale tie drobné potvory tam ostali. Potom som starostlivo každý lístok, stonku i puk umyla octovou vodou. Puky sa už nerozvinuli, ale lístky ožili. Bola som celkom rada, že som nedala na radu priateľky Ženi, ktorá je oveľa praktickejšia a menej sentimentálna ako ja. Radila mi ich vyhodiť a nasadiť niečo iné. Po dvoch týždňoch sa môjmu úsiliu dostalo ocenenia. Zakvitol prvý kvietok. Teraz kvitne ďalší, podstatne väčší, na inej rastline a ukazujú sa tu ďalšie puky. Akurát na troch ďalších tie potvory zaútočili znova. A tak som celú procedúru zopakovala a rastlinky vyzerajú že sa majú k svetu. Pravdaže, ich kvitnutie je v nedohľadne ak vôbec. Ale žijú. A že veľmi nekrášlia? Ale tá jedna je pekná!

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

“A society grows radioactive when old women try to start World War Three on a planet they know they won’t have to live on.”
~ New Australian proverb